Čo robím v politike

Miesto toho, aby som sa pasívne prizerala, požiadala som občanov Slovenska, aby mi dali dôveru a legitimitu pre oblasť správy veci verejných. Teda to, čomu sa hovorí politika.

Už na jar 1989 som stratila posledné zvyšky strachu z represií a pridala svoj podpis k protestom proti politickému režimu v ČSSR, dokonca som napísala otvorený list vtedajšiemu prezidentovi G. Husákovi, aby boli z väzenia prepustení politickí väzni- môj profesor filozofie Miroslav Kusý a Ján Čarnogurský.

Mojím hlavným cieľom po Nežnej revolúcii bol vstup ČSFR a potom Slovenskej republiky do NATO – teda vidina bezpečnosti a suverenity rozhodovania. 1. februára 1990 som prijala ponuku prezidenta V. Havla, aby som reprezentovala novú zahraničnú politiku Československa vo Viedni. Tým som sa stala prvou Slovenkou v histórii, ktorá sa stala veľvyslankyňou. Excelenciou vo Viedni, ale predsa len štátnou úradníčkou, so všetkými povinnosťami, ktoré z toho vyplývajú!

Po rozpade ČSFR som sa vrátila domov a založila SFPA, ktorá vytvorila nielen priestor na informovanie, diskusie a polemiky o medzinárodných otázkach a nových zahraničnopolitických súvislostiach, v ktorých sa ocitlo Slovensko, ale aj možnosť vytvoriť okolo integračných cieľov Slovenska nadstranícky konsenzus celej politickej scény SR. Počas sedemročného pôsobenia na poste riaditeľky som viedla na jej pôde okolo 200 diskusií a pripravila 20 konferencií, ktorých sa zúčastnili zahraniční hostia. Založila som aj 2 časopisy: Listy SFPA - dnes Zahraničná politika, dostupná v stánkoch a anglický polročník Slovak Foreign Policy Affairs.

Dodnes som čestnou predsedkyňou SFPA, alebo v krátkosti Matkou-zakladateľkou..

V 90. rokoch som pracovala aj ako expert pre politické otázky v oblasti energetiky v Českej republike. Dodnes sa tejto téme intenzívne venujem a často o nej prednášam doma i v zahraničí.

Moja politická kariéra mohla štartovať už v roku 1999, keď som sa stala kandidátkou slovenského mimovládneho sektora na prezidentku SR. Ako prvá Slovenka. V prvých priamych voľbách som získala 6,6% hlasov - okolo 250 000 hlasov. Aj dnes to považujem za úspech, ktorý ma ale stál veľa síl!

V roku 2000 som sa vrátila do diplomatických služieb Slovenskej republiky ako veľvyslankyňa v Poľsku. Bol to môj srdcový výber a ovplyvnil aj moje politické názory.

21. februára 2005 som naštartovala moju skutočnú politickú kariéru. Nastúpila som na Ministerstvo zahraničných vecí SR ako štátna tajomníčka za SDKÚ. Posty ministrov a takzvaných ŠTAT sú v našom politickom systéme vždy politicky obsadzované na základe koaličných dohôd. Mojou najdôležitejšou agendou bola príprava SR na nestále členstvo v Bezpečnostnej rade OSN, najdôležitejšej bezpečnostnej organizácie vo svete, kde sme spolurozhodovali dva roky o osude sveta a riešení najväčších konfliktov. O pár mesiacov som sa stala aj členkou SDKÚ - DS. Moja hodnotová orientácia i politické presvedčenie sa vo veľkej miere kryje s programom tejto stredopravej politickej strany európskeho strihu.

V SDKÚ-DS som od roku 2007 predsedníčkou Združenia žien SDKÚ-DS, ktorá združuje aj nečlenky strany. Skrátka vzdelané, aktívne ženy, ktoré chcú meniť životný priestor pre ženy Slovenska a chcú sa angažovať ako expertky alebo političky.

Som aj členkou Programovej rady SDKÚ-DS pre oblasť kultúry a médií.

Od júna 2006 a po voľbách v roku 2010 som zase poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky za SDKÚ-DS z vôle mojich voličov, (za čo ďakujem).

Pracujem ako podpredsedníčka Výboru pre kultúru a médiá NR SR a zároveň som novou členkou Zahraničného Výboru. Zaoberám sa stavom našich verejnoprávnych médií – teraz RTVS, činnosťou Ministerstva kultúry a ich návrhov nových zákonov a sledujem pozorne ako vždy našu zahraničnú politiku.  

Od decembra 2010 zastupujem Staromešťanov aj v zastupiteľstve Bratislavského samosprávneho kraja, alebo ako my hovoríme v skratke Bratislavskej župy. Som členkou kultúrnej komisie a komisie európskych záležitostí, regionálnej spolupráce a cestovného ruchu
Cítim veľkú osobnú zodpovednosť za rýchlosť a kvalitu zmien, ktorými prechádzame v našom verejnom živote. A zmeny stále potrebujeme!