Moje priateľky a priatelia

Mojou najstaršou priateľkou je Zuzka Kunschová, moja susedka v Štiavnici. A s ňou k mojím priateľkám patria aj Oľga, Nela, Marta, Maňa, Helenča, Alica, Jarka, spolužiačky z prvej ľudovej, s ktorými sa stretávame pravidelne na konci leta a staráme sa o ruže v Ružovej ulici v Štiavnici. Chystáme spolu s primátorom Balžankom projekt Maríninej romantickej záhrady. Bez pomoci pani Píšovej by to ale asi nešlo.

Maturovala som z matematiky, fyziky a deskriptívnej geometrie. To sa v našej rodine dedí. Aj preto som sa nechala nahovoriť na štúdium vtedy novej disciplíny – sociológie. Na univerzite som sa stretla so Soňou Szomolányiovou, Vladom Krivým, Zuzou dnes Szatmáryovou, Ondrom Hercom, Ivanom Horským, ale aj Jurajom Schenkom. Bolo nás dvanásť! V roku 1968 sme mali práve dvadsať. Po vstupe vojsk nám pred nosom zase spadla železná opona. Museli sme zmeniť životné plány. Ja  tému diplomovej práce a zamestnanie. 

Čo bolo najzaujímavejšie v hereckom povolaní? Ľudia. Režiséri ako boli V. Pavlovič, F.Vláčil, ktorí ma objavili. Stanislav Barabáš, Jaromil Jireš, Jirka Schorm a Petr Weigl, Dušan Hanák a Juraj Jakubisko, ich filmy mi priniesli ocenenia i slávu. Samozrejme aj Jiří Menzel a večné otázky, či som naozaj vypila to pivo v Postřižinách na ex. 

V divadle som najviac pracovala s náročným Vladom Strniskom a Milošom Pietorom. Na jeho „martinské“ rozprávania nemôžem zabudnúť. Najkrajšie inscenácie som v STV urobila nepochybne s Vidom Horňákom. Mnohí z nich boli mojimi životnými poradcami a niektorí aj priateľmi.

Z hereckých kolegov mi boli najbližší tí z Divadla na Korze – Milan Lasica s Julom Satinským, ktorí ma poznali ako malé dievčatko. S Mariánom Labudom, Stanom.Dančiakom a Paľom Mikulíkom spolu s Milanom Kňažkom a Jurajom Kukurom som hrala v prvom predstavení na doskách, ktoré vraj znamenajú svet. K nim patril aj Martin Huba a Zora Kolínska, Maco Debnár a Zita Furková. 

Z diplomatickej kariéry mi zostalo niekoľko skvelých priateľov ako Erhard Busek, bývalý vicekancelár Rakúskej republiky a dnes najzamestnanejší človek v strednej Európe a jej úprimný  a kritický analytik. Alebo dvojnásobný zaminir Poľska Wladyslaw Bartoszewski, ktorý prežil Auschwitz i komunistické väzenia a od ktorého som si požičala názov mojej knihy Buďme poriadni. Do Krakowa chodím často za profesorom Jackom Purchlom z Medzinárodného centra kultúry alebo najväčším poľským investorom na Slovensku, ktorému som ako veľvyslankyňa predstavila Slovensko, honorárnym konzulom SR Adamom Góralom. K tomu môžem určite uviesť aj Danutu Glondys z Villy Decius, ktorá založila Vyšehradskú letnú školu. Tie najkrajšie výstavy, ktoré zostali v pamäti vo Varšave i vo Viedni dodnes, som určite urobila so závideniahodne kučeravou Ľubomírou Slušnou, expertkou na komunikáciu a najvyrovnanejšou priateľkou, akú mám.  

A k tomu ešte Katka, Helenka, moja sesternica Oluška, Penka, Slávka a to je slabý výpočet ľudí, ktorí stáli alebo chvalabohu dodnes stoja okolo mňa. Ak sa ma na ulici často pýtajú, prečo som taká usmiata, je to aj preto, lebo mám toľko dobrých a verných priateliek a priateľov.

Moje „najnovšie“ priateľky

Vraj si človek v dospelom veku ťažko hľadá príbuzné duše. Mám teda šťastie, že som si našla ďalšie priateľky v SDKU-DS. S Luciou Žitňanskou máme rovnako mlčanlivých mužov a tak môžeme viacej hovoriť my. Jarka Tkáčová má pretromfne v nemčine. Mirka Valková z Banskej Bystrice   je mojím zdrojom informácii v zákonoch  a Zita Pleštinská  rozhodne lepšie spieva. A spolu s Táňou Rosovou, Katkou Cibulkovou a ostatnými členkami Združenia žien SDKU-DS tvoríme silnú dobrú partiu.

V snahe prispieť k rozumným riešeniam v slovenskej kultúre a vymaniť ju z predsudkov a provincionalizmu som ako najstaršia zapadal do spoločnosti  Ľubomíry Slušnej, Silvy Hroncovej a Zory Jaurovej. Sú energické, kompetentné a tak sme sa spojili na nad projektom VIA CULTURA.